VOJNA, KTORÁ SA NIKDY NESKONČÍ

Autor: Ľubomír Ščerbák | 5.2.2015 o 17:52 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  43x

P { text-indent: 1.25cm; margin-bottom: 0.21cm; direction: ltr; color: rgb(0, 0, 0); line-height: 115%; widows: 2; orphans: 2; }P.western { font-family: "Times New Roman",serif; font-size: 12pt; }P.cjk { font-family: "Calibri",sans-serif; font-size: 12pt; }P.ctl { font-family: "Times New Roman",serif; font-size: 10pt; }

size="16pt"VOJNA, KTORÁ SA NIKDY NESKONČÍ

P { text-indent: 1.25cm; margin-bottom: 0.21cm; direction: ltr; color: rgb(0, 0, 0); line-height: 115%; widows: 2; orphans: 2; }P.western { font-family: "Times New Roman",serif; font-size: 12pt; }P.cjk { font-family: "Calibri",sans-serif; font-size: 12pt; }P.ctl { font-family: "Times New Roman",serif; font-size: 10pt; }

size="16pt"VOJNA, KTORÁ SA NIKDY NESKONČÍ

Mám vám porozprávať, o vedení vlastnej vojny? Tak to je. Vlastná vojna. Lepšie pomenovanie mi nenapadá. Už celé roky. Vojak zabije. Vo vojne to tak býva. Pud prežitia je fakt silný. Ani neviete, čoho ste schopní. Až kým to neurobíte. A čo ak zabijete mnohokrát. Iste, neprežili by ste, keby ste nezabili. Ale tí ľudia ostanú mŕtvi. Vo vašej mysli ostanú mŕtvi. Pokúšate sa vymazať tie dojmy z pamäte, pokúšate sa stlačiť to pomyselné „delete“, ale nedá sa to. Čím viac sa o to pokúšate, tým zúrivejšie sa to objaví späť v mysli. A stestratení. Nakoniec sa toho zámeru vzdáte. Myslím zámeru vymazať to. Prosto to nejde. Vo vašom mozgu sa to nekončí.

Sedíte v lietadle a vraciate sa domov. Páni, toľko krásnych myšlienok sa vám rodí v hlave. Veci, o ktorých ste si mysleli, že ste ich už zabudli. Teda, nemysleli ste na ne už veľmi dávno. A odrazu to máte pred očami, jasné, akoby sa to stalo teraz, je to ako voňavý čerstvý chlieb. Tešíte sa na to ako dieťa na darček, na svojich blízkych, ženu, deti. Myslíte si, veríte tomu, že to krásne, čo máte akurát teraz v hlave, že to bude pokračovať, stačí len prísť domov.

Ste doma. Hlava sa vám krúti od šťastia. Ste doma. Ten večer je nádherný. Všetko známe a krásne je tu, blízučko. Žena, ktorá sa chce nechať pohladkať, deti, ktoré sa vám hádžu do náručia. Ľudia sú odrazu takí blízki. Ako kedysi. Vyvolá to vo vás spomienky na vlastné detstvo. A plačete. Teda nie všetci. Ale mnohí áno. Hoci aj osamote, keď sa nikto nedíva. Stará známa posteľ. Viečka sú ťažké.

Ráno sa zobudíte. Skôr ako obyčajne. Vnímate to ticho. Tikot hodín, pokiaľ máte ešte ručičkový budík. Krása. Ostanete ležať, len tak vnímate ten tikot. Ale niečo je iné. Slnko vychádza inak. Voda na kávu vrie inak ako si to pamätáte. Pocity pri jej pití sú tiež iné. A čo vás prekvapí, ohromí, zarmúti najviac? Vaša žena a deti sú iné. Najprv vnímate ten rozdiel len akosi letmo. Snažíte sa to prekonať silou vôle, potlačiť to. Ani nad tým nepremýšľate. Ideme do toho. Do útoku. Potlačiť odpor. Ani si nevšimnete, že začínate viesť svoju vlastnú vojnu. Pretože vojna vo vašej mysli trvá. Bola tu už vtedy, keď ste sadali do lietadla. Niesli ste si ju sebou ako nechcený tovar, ako jazvu. Až pri pohľade späť si to uvedomíte. Že to tak bolo. Takže potláčate odpor. Ale nepriateľ sa rodí akoby odnikiaľ. Jasné, že vaša žena si všimne, že sa niečo deje. Ukazuje, teda poväčšine sa snaží prejavovať vám svoju náklonnosť, cíti vaše trápenie, vašu slabosť, čudnú mužskú zraniteľnosť. Musí jej to pripadať fakt romantické. Neodolateľne. Pretože je ochotná sa s vami milovať každú noc. Sama od seba. Je starostlivá. Ach, ako ju len vtedy milujete. Je taká krehká, teplá, dýcha pol metra od vás. Chvíľu to funguje.

No nepriateľ vo vašej mysli si akoby vytvoril rezistenciu proti nehe. Nenapadne mi iné prirovnanie. No žena sa snaží vám porozumieť, hoci je jej jasné, že sa jej to darí stále menej. Čím viac sa vám snaží porozumieť, tým viac sa jej vzďaľujete. Ani neviete, ako. Neviete to zvrátiť. Začne sa vás báť. Už aj vášho pohľadu. Nepovie ani slovo, ale bojí sa. Chcete ju objať, jasné, že chcete. Ale vytrhne sa vám. Všimne si, že všetko, čo robíte, robíte s agresivitou. Akoby od toho záležalo vaše prežitie. Akoby ste bol na pozícii a odolávate útokom. Nemôžete sa vzdať. Hoci naokolo panuje mier. Taká intenzívna je vojna vo vás. Všetko, čo robíte, sa snažíte dokončiť. Aj keď je to pre vás ťažké, máte nutkanie, a tomu sa poddávate, že nemôžete ustúpiť. Obyčajné činnosti.

Rodina je v čudu. Niekedy sa snažíte o to, aby vám vaša žena porozumela. Ale čím viac sa jej to snažíte vysvetliť, o to menej sa to darí. Nechápe. Nemôže. To vás hnevá. Snaží sa poradiť, ale nedokáže to. Nakoniec to skončí hádkami, nocami strávenými osamote. A plačete. Zasa osamote. Vojak a plače. No jasné, že plačete. Niekedy ako dieťa, zo zúrivosti, prosto už neviete, čo urobiť, tak začnete plakať. Postupne začnete vo všetkom viesť svoju vojnu. Stanete sa svojím veliteľom, nedovolíte si ustúpiť, ale čím viac bojujete, tým viac to stravuje vaše sily. Stávate sa iným človekom. Niekedy celé hodiny neprehovoríte ani slovo. Skraty v mysli.

Mnohí sa snažia hľadať cestu von. Keď už sú sami. Nedokážu žiť krásy života tak ako ostatní, ako oni predtým. Žena s deťmi je preč. Ako všetci v tejto situácii, aj vy sa karháte, cítite výčitky kvôli tomu, že túto vojnu prehrávate. Nedokážete toto bojisko opustiť a s každým zrúteným vzťahom, niekedy krátkym, niekedy kratším, sa doň ponárate viac a viac. Spôsobuje vám to bolesti, zranenia. Prestanete veriť ľuďom. Niektorí už po odchode ženy a detí ani iný vzťah nehľadajú. Ak si ich aj nejaký vzťah nájde, oni ho zničia. Nevedia ako. Stane sa. Každú túto vojnu prehrá. No. Niektorí začnú vyhľadávať spoločnosť. Bary, a tak. Lásky na jednu noc. Inokedy sa zasa ožerú ako prasce. A ak vedia, kde bývate, neváhajú vás zobudiť zvonením alebo búchaním na dvere o druhej ráno aj každú druhú noc. Ožraté kopy, bývalí hrdinovia. Porovnávate si v spomienkach toho človeka, keď ho vidíte ožratého. Cítite odpor, ten sa však zmení na súcit. Taký zvláštny. On rozumie, aj keď tiež nevie, čo sa to s ním stalo. Keď vytriezvie, máte si o čom povedať. Duša na chvíľu pookreje. Na čo spomínate? Na vojnu, na zážitky. Ventilujete, na chvíľu. Potom ten človek odíde. A ste znova sám. Chcel by ste žiť ako predtým, ale už sa to nedá. Ach, ako sa len chcete vrátiť. Nejde to. Mosty už nie sú. Dívate sa cez tú rieku na druhý breh. Ale nedá sa prejsť. Ľuďom prestanete veriť, ako som už povedal. Prídu vám čudní. To je, čo? V skutočnosti ste vy čudní, zmenili ste sa, ale nepríde vám to tak. No, niektorí teda začnú piť a spávať s hociktorou, ktorá dá. Iní sa zrútia do seba. Tmu vidia ako spojenca. Zvyšuje ich intimitu. Ak aj idú do baru, takí ľudia sa neopijú nikdy na mol. No dobre, tak niekedy. Ale iba niekedy. Sedia v kúte, takom najtmavšom. A pijú si potichu svoje pivo. Dlho. Vyhýbajú sa ľuďom. Dokážu prestáť dlho pri okne, v noci. Keď nemôžu spať. Hlavne, keď prší a fúka vietor. Je to nevľúdne počasie. Je chlad, opar, vlhko. Je to však pre nich neskutočne krásne. Je to ako búrka v ich duši, ktorá sa nikdy neskončí. Ich vojna v duši. Začnú vyhľadávať ponuré miesta. Torzá budov, tam sa dá byť sám, málokto tam chodí. Tak akurát feťáci. Ale väčšinou sú to posery. Zrúknete na nich a ujdú. Môžete byť ďalej sám. Odídu, kedy chcete. Aj keď zažijú nejakú krásnu chvíľku, zúfalo, ako deti, sa jej držia v strachu, že iná už nepríde, alebo že budú musieť znova dlho čakať na ďalšiu. Občas zájdu na cintorín. To je také tiché miesto. Nikoho tam niet. Iba mŕtvi sú tam. Verili by ste, že niektorí píšu básne? No, píšu. Ale pre seba. Nikdy sa nepublikujú.

Bojujú svoju vojnu. Nedá sa skončiť. Niekedy prebdejú v posteli celé hodiny. Okolie si myslí: „Páni, to je ale troska.“ Ale okolie nevie, že sú to bojovníci. Nikdy neprestali bojovať. Sú to hrdinovia. Aj na mol ožratí, pošťatí, ak sa pritrafí. Znášajú to. Mnohokrát ohrdnutí okolím. Opustení na pozíciách. Ale nevzdajú sa, kým sa niečo nestane ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?